Saltar para: Posts [1], Pesquisa e Arquivos [2]



Critica de Cintorín Klavírov/ Cemitério de Pianos, in Kúltura Pravda.

 

De Katarína Mihalkovičová

 

Za posledné tri roky sa na slovenskom knižnom trhu objavili tri diela súčasných portugalských autorov (ale aj preklady poviedok či po portugalsky píšucich klasikov).

 

V roku 2015 vydal Tatran titul Maliar pod kuchynským drezom od Afonsa Cruza, imaginatívne rozprávanie inšpirované historickými udalosťami s náhľadom na Portugalsko v čase druhej svetovej vojny.

 

V tom istom roku vyšla v edícii portugal_sk Portugalského inštitútu ochutnávka hravej prózy oceňovaného autora Gonçala M. Tavaresa (dvojjazyčné vydanie jeho troch diel Pán Valéry a logika, Pán Henri a encyklopédia, Pán Juarroz a myslenie pod spoločným názvom Pán/O Senhor Valéry/Henri/Ju­arroz), a v roku 2017 nasledoval v tej istej edícii román Josého Luísa Peixota Cintorín klavírov v preklade Lenky Cinkovej.

 

Ide o generáciu autorov narodených v prvej polovici 70. rokov: vyrástli po revolúcii a ich literárne dospievanie sprevádzala dominancia Josého Saramaga, ktorá vyvrcholila jeho Nobelovou cenou za literatúru v roku 1998. Prvé diela, prozaické, básnické i dramatické, publikovali po roku 2000 a každý z nich svojsky nadväzuje na južanský lyricko-magický a realisticko-melancholický charakter portugalskej literárnej tvorby.

 

Peixoto je najmladší z troch menovaných a už za svoj debutový román Nenhum Olhar získal Cenu Josého Saramaga. Saramago ho vtedy ohodnotil slovami: „Peixoto je jedným z najprekvapi­vejších objavov v portugalskej literatúre. Tento chlap vie písať a bude pokračovateľom veľkých spisovateľov.“

 

Zlomový kontakt so smrťou

 

Peixoto prišiel v máji 2017 knihu osobne uviesť do Bratislavy. Jeho zjav – potetovaný svalnáč, ktorý v minulosti písal texty pre heavymetalovú skupinu – je v sympatickom protiklade s hĺbavým, ba až nežným tónom rozprávania v jeho knihe. Úvodným impulzom k napísaniu Cintorína klavírov bola smrť jeho otca pred dvadsiatimi rokmi. Skonal len hodinu nato, ako sa mu narodilo vnúča.

 

Peixoto zbieral materiál ďalších desať rokov, alebo ho skôr nechal v sebe dozrievať (kniha vyšla v Portugalsku v roku 2006). Okrem autobiografických prvkov použil meno a okolnosti smrti maratónskeho bežca Francisca Lázara, jeho život a úlohu v rodinnej kronike však len voľne dotvoril.

 

Zo stolárskej dielne svojho otca urobil cintorín hudobných nástrojov – miesto, kde sa uchovávajú a opravujú staré klavíry – no treba vopred konštatovať, že potenciál klavíra ako inštrumentu, ktorý má svoju hodnotu a rozmer a môže, ale aj nemusí byť prístupný všetkým, využil minimálne. Klavír občas zaznie a potom zase stíchne, no aspoň v názve vypovedá viac, a tu čitateľovi ponúkam túto interpretáciu: jemným dôkazom o portugalskej túžbe po kráse a vyššom umeleckom cítení je, že tam, kde by sa napríklad slovenský román volal možno Stolárski majstri, Peixoto predstavuje Cintorín klavírov.

 

Meditatívny rozbor narodenia a smrti, hĺbkový profil vzťahu muža a ženy, od vzplanutia až po rozklad lásky, vrchol a kríza existencie rodiny, to sú hlavné témy jeho trojgeneračnej prózy. Na začiatku je pokojná rodina, zomknutá v očakávaní neodvratných udalostí, a dva telefonáty: prvý oznamuje narodenie vnúčaťa, druhý smrť starého otca.

 

Konštrukčný hlavolam

 

Slovami autora: táto kniha sa nebude páčiť ľuďom, ktorí majú radi veci pod kontrolou. Je neusporiadaná a nedá sa vždy vyvodiť súvislosť medzi jednotlivými postavami a udalosťami. Otázne je aj to, či súvislosti, ktoré sa vyvodiť dajú a sú koniec koncov logické, boli zamýšľané tak, aby do seba zapadali, alebo išlo skôr o spontánny popud a zámer dosiahnuť podobnosť opakujúceho sa cyklu.

 

Repetícia je slovo, ktoré sa vám pri čítaní neraz vynorí v myšlienkach. Peixoto totiž experimentuje. Opakuje slová, vety, časti viet, vracia sa k situáciám, nie nutne s tými istými postavami, práve naopak, vyžíva sa v tom, že čitateľ miestami netuší, kto príbeh rozpráva.

 

Prvým „ja“ v príbehu je mŕtvy otec a starý otec, ktorého hlas je odkázaný na spomienky a pozorovanie rodiny ako vo výklade pred sebou.

 

Ďalšie „ja“ je ešte tajomnejšie, pretože takmer až do polovice knihy sa zdá, že ide o mladšiu verziu toho istého ja, ktorým je mŕtvy otec a starý otec. V bode, kedy je už nemožné roztriediť rozprávanie na kôpky s jednotlivými niťami príbehu, sa z neho vykľuje vnuk.

 

Tretím „ja“ je bežec Francisco, syn mŕtveho otca a starého otca a otec ešte nenarodeného vnuka, ktorého asociatívny sled myšlienok sa odohráva s ubiehajúcimi kilometrami maratónu.

 

Máte v tom zmätok? Vedzte, že Peixoto sa absolútne nenamáha meniť štýl alebo jednotlivé úseky rozprávania od seba oddeľovať inak než prázdnym riadkom či spomínaným počtom kilometrov. Paralelne rozohráva viaceré ľúbostné vzťahy členov rodiny, od zoznámenia cez prvé dotyky po tehotenstvo, a to všetko sa svojím melancholickým tónom nápadne podobá na kontemplatívny nádych jeho ľútosti nad neskoršou surovosťou a smrťou. Zámerne narúša akýkoľvek náznak chronológie a do vnútra svojich postáv i do okolia nahliada buď spomalenou optikou, alebo vo vlastnej alternatívnej časovej rovine. "Čakal som v čase, v ktorom som starol len ja.“ „Čas o mne nebude vedieť. Budem iný.“

 

 

Ženy

 

Táto naoko nedbalá rozhádzanosť môže byť vnímaná aj ako systém komunikácie s čitateľom, správou o tom, ako zakaždým ide o návrat späť, o rovnaké chyby, opakované emócie, nemožnosť odvolať svoje hriechy, a napokon, nemožnosť sa zmeniť. Muži sa postupne z príbehu vytrácajú a čoraz prítomnejšie sú ženy. Jedna je romantická, druhá priberá pod ťarchou manželovej nevery, tretia je vášnivá, štvrtá chladná, no všetky majú „oči, hlas a sny“.

 

Matka – „moja žena“ – trpiteľsky znáša buchnáty od manžela, vyhnanie poloslepého syna (ktorý je, mimochodom, najzaujímavejšou postavou, hoci jeho vnútorný svet nám ostáva skrytý), smrť muža a trápenie dcér, až kým sa sama bezmyšlienkovite nedopustí zlomu svojho uhladeného držania, čo je pre ňu zároveň aktom pomsty voči strate citov a snov.

 

Domáce násilie je do rodinných vzťahov schválne zapracované ako ich neoddeliteľná súčasť. Stereotypný výjav popudlivého muža opojeného alkoholom a naštartovaného tichým ženiným pohŕdaním strieda kajúcnosť a sebatrýznivé spytovanie svedomia. Príkladom interaktívnosti textu je dialóg mŕtveho starého otca s trojročnou vnučkou, ktorá mu vyčíta, že sa čitateľom ukazuje v dobrom svetle, no jeho rodina si ho takého nepamätá. Jednou z Peixotových hier je aj ľúbostný trojuholník jedného z rozprávačov s dvoma ženami bez mena, pretože takto je v spleti milovaní v cintoríne klavírov, tehotenstiev a svadieb v príbehu ešte zložitejšie určiť, o ktorý zo vzťahov v skutočnosti ide.

 

A je tu vôbec nejaká skutočnosť? „Keď budeš umierať, bude sa ti snívať, že žiješ. A kto môže povedať, či si mŕtva a sníva sa ti, že ešte žiješ, alebo či ešte žiješ a iba sa ti sníva, že si zomrela?“

 

Peixoto napísal oduševnenú „rozkladačku“ ľudského života a chce, aby sme premýšľali spolu s ním. Ak sa zhodneme na tom, že človek je na svete preto, aby sa narodil, miloval a zomrel, potom je jeho román o človeku. Ak usúdime, že narodenie, láska a smrť majú zmysel len vtedy, keď si človek uvedomuje, čo je medzi tým, potom je jeho román o tom, čo je medzi tým.

 

jose-luis-peixoto-cintorin-klavirov.jpg

 

Autoria e outros dados (tags, etc)

publicado às 17:35



Instagram


papéis jlp
Arquivo de recortes sobre José Luís Peixoto e a sua obra.

projecto moldura

galveias no mundo






install tracking codes
Visitors since may 2015

Pesquisar

  Pesquisar no Blog

Subscrever por e-mail

A subscrição é anónima e gera, no máximo, um e-mail por dia.



page contents





Perfil SAPO

foto do autor